Everyday life

Je zaujímavé začať písať denník ku koncu roka. Neviem prečo som sa takto rozhodla , ale napadlo ma vytvoriť si vlastný blog, kde budem anonymne s ľuďmi zdieľať svoje názory a pocity. Človek tu môže napísať čo cíti bez zábran, strachu a bez toho, aby to na druhý deň rozoberali všetci známy. Vždy ku koncu roka si premietam, čo všetko som zažila, či už pekné alebo škaredé. Každý rok si poviem aká som bola blbá, no aj tak každý rok spravím nové  chyby alebo prešľapy. Vždy sú to silné údery, ktoré bolia. No nútia ma zamyslieť sa nad situáciou a meniť moje postoje na určité situácie. Sú prázdniny a mám čas sa zamyslieť nad všetkým, nad tým ako žijem a či treba niečo zmeniť. Ako tak rozmýšľam tým, že budem písať tieto denníkove články si aspoň každý večer uvedomím aký pekný a zaujímavý deň som zažila, čo sa stalo, čo treba zmeniť alebo napraviť. Doteraz som žila v bublinke, aký skvelý život mám. Možno v porovnaní s niektorými mám geniálny život, ale uvedomujem si, že robím nespočetné množstvo chýb. Rodičia sa ma snažia chrániť ako najlepšie vedia, no nie vždy je to dobré. Treba sa učiť na vlastných chybách, aj keď niekedy by bolo lepšie keby sme sa učili na chybách iných.
Každý deň si vytvárame nové vzťahy a hľadáme nové priateľstvá. Tie ktoré chceme aby rástli padajú, a tie ktoré považujeme za zbytočné sa nám otvárajú. Momentálne rozmýšľam nad tým prečo sa na niektorých ľudí upútame viac ako na iných? Prečo sú pre nás niektorý ľudia dôležitejší? Niekto by povedal, že záujmy, povaha, ale nie je to skôr osud? Sú dve teórie : prvá znie, že rovní rovného si hľadá, no a druhá znie, že protiklady sa priťahujú. Nie je to zvrátené? Podľa tohto by sme si mali rozumieť zo všetkými, no my si vždy vyberieme len to čo nám práve vyhovuje. Používame zaužívané frázy, tak ako to nám vyhovuje. Nerozmýšľame nad podstatou alebo hlbším zmyslom daných fráz. Sú to slová bez citu. Internet nás obral o odvahu rozprávať sa s ľuďmi. Cez internet napíšeme množstvo písmen, slov, viet, textov, no sú to len prázdne slová bez citu. Má to výhodu, že sa môžeme rozprávať s ľuďmi o ktorých sme nemysleli, že vôbec existujú, ale stojí nám to za to?
Ulice vymierajú a tíchnu. Večery netrávime spolu ako partia ľudí, ale radšej sedíme za počítačom, kde chatujeme s ľuďmi. Ak ideme vonku, tak máme presne premyslené koho tam stretneme, kto tam bude a dúfame, že sa niečo stane s dotyčnou osobou. Pokiaľ ostane aj po danom večery všetko po starom, uzatvárame sa do seba a hľadáme nové ciele. Prestávame žiť v realite, ale žijeme virtuálnym svetom. Čo nás na tom tak priťahuje? Prečo sa z nás stávajú závislí ľudia?
Ľudia otvorme oči a poďme žiť. Nestarajme sa o to koho tam môžme stretnúť, ale vážme si ľudí s ktorými tam ideme a bavme sa, aby nám bolo dobre, a nie pre to, aby si nás všímali ostatný ... :)
P.s- Ak máte nejaký názor, napíšte komentár. Nebojte sa a vyjadrite sa :)